Rodinné právo predstavuje v systéme občianskeho práva jednu z jeho neoddeliteľných súčastí. Okrem rodinného práva, systém občianskeho práva tvoria ešte: všeobecná časť, vecné práva, dedičské právo, osobné a osobno-majetkové práva, záväzkové právo
Čo je vlastne občianske právo?
Občianske právo je súbor právnych noriem, záväzných pravidiel správania sa, ktoré upravujú majetkové a s nimi súvisiace osobné a osobno-majetkové vzťahy fyzických osôb (FO) a právnických osôb (PO), majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb.
Čo je vlastne rodinné právo?
Rodinné právo - súbor právnych noriem, jednotlivých rodinnoprávnych ištitútov, rodinnoprávnych vzťahov. Upravuje také životne dôležité otázky, ako sú napríklad otázky vťahov medzi ´manželmi, teda najmä práva a povinnosti manželov, otázky vzťahov medzi rodičmi a deťmi, najmä výchova detí a starostlivosť spoločnosti o zabezpečenie ich zdravého fyzického a duševného rozvoja, určenie otcovstva, osvojenie alebo otázky vyživovacej povinnosti.
Viete, ktoré problémy každodenného života sú upravené v rodinnom práve a v ktorých právnych predpisoch je ich zákonná úprava?
Rodinné právo rozvíjalo svoje inštitúty pod silným vplyvom kanonického práva. Základným inštitútom rodinného práva je manželstvo. V minulosti malo rôzne formy, podľa spôsobu jeho uzavretia - na základe zmluvy medzi rodinami, na základe únosu nevesty, ďalej na základe jednostranného rozhodnutia muža, na základe jednoduchej dohody medzi manželmi a pod.
Hlavnou formou sa stalo manželstvo utvárajúce sa na základe dohody rodín. V dôsledku kanonického práva sa manželstvo považovalo za svätosť. Postupne sa vyvíjala podstata manželstva ako zväzku spočívajúceho na konsenze, ktorého vznik je založený na súhlasnom vyjadrení tejto dohody. Počiatky jeho novodobej úpravy siahajú do 16. storočia, keď platné manželstvo bolo možné uzavrieť len na miestach určených verejnou mocou, v prítomnosti kňaza, príp. inak určenej osoby a zaviedla sa požiadavka prítomnosti 2 – 3 svedkov. Presadila sa tiež požiadavka povinného vedenia manželskej matriky, pričom zásahy štátu v širšej miere prinieslo aj obdobie reformácie, ktoré posilnilo scivilnenie manželského zväzku. Vyvinuli sa dve formy uzatvárania manželstva – fakultatívny civilný alebo cirkevný sobáš s rovnakými právnymi účinkami, alebo druhou formou bol obligatórny civilný sobáš (vo Francúzsku najprv na základe zákona z r. 1792 a neskôr podľa CC), keď po uzavretí manželstva pred štátnym orgánom sa môžu snúbenci bez právnych účinkov zosobášiť aj cirkevne.
Ešte stále pretrváva rozdiel v chápaní podstaty manželstva. Je otázka, či ho chápať ako občianskoprávnu zmluvu uzavretú pred príslušným orgánom, alebo za špecifickú formu konsenzu a rozdielna je aj odpoveď na otázku, či vzniká konsenzom snúbencov, alebo rozhodnutím príslušného orgánu vydaným na základe tohoto konsenzu. Rozdiely medzi právnymi poriadkami sa prejavujú aj v otázke zániku manželstva a týkajú sa predovšetkým dôvodov neplatnosti, prípustnosti a dôvodov rozvodu manželstva. Dlho bolo manželstvo pod vplyvom kanonického práva a z toho dôvodu sa presadzovala dogma nezrušiteľnosti manželstva. Pod vplyvom osvietenstva a prirodzeného práva sa v 18. storočí aj v otázke manželstva uskutočňovala emancipácia od “božieho práva” a v dôsledku toho sa posilnili tendencie zrušiteľnosti manželstva. Ťažšie sa presadzovala v katolíckych krajinách (napr. ABGB ho pôvodne povolil len pre protestantov).
Rovnaké podmienky pre rozvod manželstva, nezávislé od vierovyznania zaviedol až BGB. Vzťah medzi manželmi bol po dlhé storočia nerovnocenný, charakterizovaný predovšetkým mocou manžela nad manželkou a deťmi. Od 18. storočia prebiehajúce snahy o zrovnoprávnenie manželky, zaznamenali úspech až v druhej polovici 20. storočia. S manželstvom súvisí riešenie majetkových pomerov manželov. Moderné kodifikácie uplatňujú aj princípy oddeleného majetku aj režim majetkového spoločenstva s početnými variantmi a možnosťami zmluvne upraviť majetkové vzťahy počas manželstva a aj pre prípad zániku manželstva.