Rozhodnutie ESĽP – Furdík proti Slovenskej republike
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vydal 2. decembra 2008 rozhodnutie v prípade Furdík proti Slovenskej republike.
Sťažovateľ je otcom horolezkyne Vandy Furdíkovej, ktorá zahynula pri páde počas horolezeckého výstupu vo Vysokých Tatrách v júli 2005. Pri nehode zasahovala na základe tiesňového volania svedkov nehody Horská záchranná služba v súčinnosti s Leteckou záchrannou zdravotnou službou. Prvý pokus zachrániť Furdíkovú vrtuľníkom nebol pre nepriaznivé meteorologické podmienky úspešný. Pri druhom pokuse sa podarilo záchranárov vysadiť z vrtuľníka v hornej časti steny, odkiaľ sa spustili k zranenej horolezkyni. Krátko na to, ako sa k nej dostali, však Furdíková podľahla následkom zranení utrpených pri páde. Na základe podnetov jej otca prebehlo vyšetrovanie okolností nehody, avšak zo strany kontrolných orgánov (Ministerstva vnútra SR, Ministerstva zdravotníctva SR a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou) neboli zistené skutočnosti preukazujúce príčinnú súvislosť medzi smrťou horolezkyne a postupom záchranných zložiek. Trestné stíhanie, ktoré bolo v tejto veci tiež začaté, bolo zastavené, pretože sa nepreukázalo zavinenie inej osoby. Rozhodnutie bolo preskúmané na troch stupňoch prokuratúry.
Sťažovateľ pred ESĽP namietal porušenie práva na život svojej dcéry zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Furdík tvrdil, že Slovenská republika neprijala potrebné opatrenia na ochranu života jeho dcéry. Tvrdil, že právna úprava činnosti záchrannej zdravotnej služby nebola dostatočná, pretože neurčovala konkrétny časový limit, počas ktorého by sa mal záchranný zdravotný tím dostať k osobe v ohrození života. Podľa názoru sťažovateľa by tento limit mal predstavovať 10 až 15 minút. Furdík zároveň namietal neexistenciu účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy. Sťažoval sa tiež, že príbuzní osoby, ktorá takto zahynula, sa v SR pre nedostatky v právnej úprave nemohli domôcť náhrady nemajetkovej ujmy, a tým im nebol zaručený prístup k súdu.
Európsky súd sa stotožnil s argumentáciou vlády a vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. V prvom rade dospel k záveru, že príslušná právna úprava bola dostatočná. Nepovažoval za dôležité, že v právnej úprave nebol stanovený pre záchranné zložky konkrétny časový limit na príchod k zranenej osobe, keďže poskytovatelia zdravotnej starostlivosti boli v zmysle zákona povinní dostať sa k osobe bezodkladne. S poukazom na viaceré limitujúce faktory sprevádzajúce záchranné akcie, napríklad meteorologické podmienky, prístupnosť terénu alebo technické obmedzenia, ESĽP konštatoval, že požiadavka stanoviť konkrétny časový limit by predstavovala pre štát neprimerané bremeno a takýto všeobecný záväzok by bol ťažko splniteľný. Rovnako sa európsky súd stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii dostatočné právne prostriedky, pretože sa mohol sťažovať na výsledok trestného konania na Ústavnom súde SR prostredníctvom ústavnej sťažnosti a tiež mohol podať žalobu na ochranu osobnosti vo vzťahu k akýmkoľvek zisteným nedostatkom záchrannej akcie, ktoré nezakladali skutkovú podstatu trestného činu. Vzhľadom na uvedené ESĽP považoval námietku týkajúcu sa porušenia práva na život za zjavne nepodloženú. S ohľadom na tento záver, nepovažoval za potrebné skúmať námietku neexistencie účinného prostriedku nápravy. Európsky súd tiež konštatoval, že Dohovor nezaručuje osobám právo na to, aby v právnom poriadku existovali konkrétne ustanovenia, ktoré si tieto osoby želajú. Preto námietku týkajúcu sa porušenia práva na prístup k súdu ESĽP odmietol z dôvodu jej nezlučiteľnosti ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru.
Ratione materiae: zlučiteľnosť sťažnosti s Dohovorom z hľadiska predmetu sťažnosti.
Michal Jurči, hovorca ministerstva spravodlivosti
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je uverejnený podč. 209/1992Zb.–link: http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_zak/jaspiw_maxi_zak_fr0.htm