Závislá práca (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce)
Predmetom pracovného pomeru je práca, ktorá splna určité právne charakteristiky pracovného pomeru. Pojem závislej práce vychádza zo všeobecnejšieho pojmu práce ako ľudskej činnosti, ktorá musí vykazovať znak užitočnosti, dovolenosti a súladu s dobrými mravmi. Práca ako právne spôsobilý predmet pracovného pomeru musí spĺňať charakteristiky práce, ktorú zamestnanec na základe pracovnej zmluvy vykonáva pre iný subjekt. Práca v pracovnom pomere musí byt prácou osobnou, slobodnou, závislou, nesamostatnou a odplatnou. Závislosť práce teda patrí k základným charakteristikám pracovného pomeru.
Zákonník práce ustanovuje štyri druhy pracovnoprávnych vzťahov, a to:
- pracovný pomer, ktorý sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnancom a zamestnávateľom,
- pracovnoprávny vzťah založený písomnou dohodou o vykonaní práce,
- pracovnoprávny vzťah založený písomnou dohodou o pracovnej činnosti a
- pracovnoprávny vzťah založený písomnou dohodou o brigádnickej práci študentov.
Len prostredníctvom pracovnej zmluvy založený pracovnoprávny vzťah je pracovným pomerom, čím sa pracovný pomer odlišuje napríklad od štátnozamestnaneckých právnych vzťahov. Pracovný pomer je teda záväzkový právny vzťah, ktorý je na rozdiel od obchodnoprávnych, či občianskoprávnych vzťahov založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti a nie je založený na princípe rovnosti. Pri práci v pracovnom pomere nie je zamestnanec osobne zastupiteľný, dodáva iba pracovnú silu, nedodáva materiál na prácu, spravidla neposkytuje pracovné zariadenie na výkon činnosti, nepreberá zodpovednosť za riadenie v podnikaní, ani neznáša riziko vlastného výkonu práce a vznikajú mu nároky z pracovného pomeru, napr. nárok na dovolenku a pod.
V pracovnom pomere ide o vykonávanie práce, nie o výkon práce zamestnanca. Vyššie uvedenú charakteristiku pracovného pomeru možno vyvodiť aj z ustanovenia § 47 Zákonníka práce, ktorý vymedzuje základnú charakteristiku pracovného záväzku zamestnanca, v zmysle ktorého, odo dna, ked vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podla pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Vymedzenie závislej práce uvedenej v § 1 ods. 2 Zákonníka práce vychádza z Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce c. 198/2006 o pracovnom pomere. Znenie ustanovenia obsahuje znaky závislej práce, ktoré sú uvedené v čl. 11, 12 a 13 citovaného odporúčania.
Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca sa považuje výlučné osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa
- podľa pokynov zamestnávateľa,
- v jeho mene,
- za mzdu alebo odmenu,
- v pracovnom čase,
- na náklady zamestnávateľa,
- jeho výrobnými prostriedkami,
- na zodpovednosť zamestnávateľa,
- ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činnosti.
Správnu právnu identifikáciu pojmu závislá práca treba skúmať aj v nadväznosti na vymedzenie pojmu zamestnanec, najmä v judikatúre Európskeho súdneho dvora, ktorá k vymedzeniu pojmu zamestnanec na účely volného pohybu zamestnancov považuje niektoré znaky závislej práce v súvislosti s vymedzením pojmu zamestnanec za podstatné a niektoré znaky za menej podstatné. V jednom zo svojich rozhodnutí pojem zamestnanca vymedzuje takto: „zamestnancom je ten, kto v podriadenosti k inému osobne preňho vykonáva závislú prácu za odmenu.“