Referendum ako symbol „vlády ľudu“
Diskusia o zmene volebného systému, ktorá sa na Slovensku neustále obnovuje od roku 2004, kedy bol prijatý nový, avšak o nič modernejší, volebný zákon, zatemňuje nedostatky v legislatívnej úprave referenda, ktoré sa všeobecne považuje za priamy nástroj demokracie. Fakt, že referendum nemá na Slovensku vybudovanú dostatočnú autoritu (napr. v porovnaní so Švajčiarskom), netreba nikomu pripomínať. Oveľa plodnejšie by však bolo započať aktivitu vedúcu k celkovej zákonnej úprave referenda, ktoré je zakotvené v Ústave SR. Je súčasná podoba referenda prijateľná? Nie je práve skutočnosť, že je referendum iba formálnou „fraškou“, príčinou drvivej väčšiny neúspechov každého z doterajších všeľudových hlasovaní (s výnimkou referenda o vstupe SR do EÚ)? Ako docieliť zlepšenie terajšieho stavu?
Referendum a jeho pozícia v modernej demokracii
Neopakovateľná možnosť, ktorou je priame a kedykoľvek realizovateľné referendum, je doteraz jedinou možnou legitímnou a právne záväznou zákonnou úpravou, ktorá umožňuje nielen ústavné obmedzenie vlády (jeden z pilierov demokracie), ale aj jej spontánnu kontrolu. V podmienkach slovenských reálií je táto možnosť o to významnejšia, že ešte i po takmer dvadsiatich rokoch oficiálne nastolenej demokratickej formy vlády nedošlo ku generačnej obmene politickej reprezentácie, ktorá by naplno pochopila svoju úlohu v spoločnosti. Rozširujúca sa deštrukcia princípov „ľudovej politiky“, ktorá by ich priblížila k občanovi a ktorá je taká typická pre mnohé demokratické krajiny EÚ, však čoraz viac degraduje inštitút referenda, a to predovšetkým v otázkach jeho konania a legitímnosti. Poukazovanie na (ne)dodržiavanie prinajmenšom diskutabilného právneho stavu vzbudzuje dojem, že akákoľvek snaha o jeho dosiahnutie bude vopred odsúdená na zánik. Toto rozhodnutie nie je ideálna podoba úcty voči občanovi a nástroju sebareprezentácie jeho názorov na spoločensky, vnútropoliticky i zahraničnopoliticky prediskutovávané otázky. Tento stav je o to katastrofickejší, že aj renomovaní ústavní právnici považujú terajší stav za uspokojivý a viac-menej nemenný, teda dokonalý (avšak iba zdanlivo).
Súčasná úprava referenda v Ústave SR
Súčasnú podobu referenda upravuje v Ústave SR jej Piata hlava, ktorej názov je „Zákonodarná moc“ vo svojom druhom oddiele. Už len samotná formulácia jednotlivých článkov budí dojem, že autori ústavy ho považovali za formálny akt, obligatórnu súčasť „modernej ústavy“. Vety o tom, že referenda sa môže zúčastniť každý občan, ktorý je spôsobilí zúčastniť sa volieb do NR SR, sa v tomto období stávajú nenaplnenými frázami. Toto tvrdenie môžeme veľmi jednoducho zdôvodniť nielen vyššie uvedenými skutočnosťami vypovedajúcimi o tom, že existujú snahy odrážať a rúcať krehké právne a občianske vedomie súčasného slovenského voliča, ale aj navonok nebadateľnou „neinformačnou kampaňou“ o tom, čo vlastne referendum je. Nie je totiž namieste tajiť sa tým, že existujú medzi nami spoluobčania, ktorý vlastne ani naplno nerozumejú zmyslu a postaveniu referenda.
Ústava ďalej určuje presné podmienky, po ktorých splnení môže dôjsť k vyhláseniu referenda, pričom hlavnú pri tomto vyhlasovaní zohráva prezident republiky a eventuálne aj Ústavný súd SR, na ktorý sa môže prezident obrátiť so žiadosťou o posúdenie ústavnosti referendovej otázky. Nateraz nie je akútne pozastavovať sa pri pravidlách jeho vyhlasovania, pretože tie samy osebe nie sú trvalou príčinou nezáujmu občanov. Koniec koncov doteraz sa vždy našiel dostatočný počet podpisov na petičných hárkoch, tak, aby referendum bolo vyhlásené.
Referendum legitímne a zneužívané
Na Slovensku stále existuje dominantný vplyv spektra politických strán. Pravdou zostáva, že toto spektrum sa bohužiaľ zahráva s náladami a vôľou tej časti voličskej základne, ktorá je schopná podľahnúť jeho vplyvu. Je realitou, že tieto strany používajú referendum ako pláštik svojich politických záujmov, nie ako úprimnú snahu dopomôcť občanovi k presadeniu jeho vôle. Aj preto dochádza v radoch tej časti základne, ktorá odoláva, k odporu voči nástroju priamej demokracie, hoci nie existencia tohto inštitútu, ale opäť skupina „neobmedzených“ jednotlivcov je príčinou ich averzie.
Definovanie legitímnosti referenda je o to jednoduchšie, že pri nej nezohráva žiadnu úlohu spomenuté spektrum politických strán. Aby sme referendum mohli označiť za legitímne (vzídené z vôle občana), nesmie do celého procesu jeho iniciácie zasahovať žiadne z politických hnutí až do takej miery, žeby v celoštátnom meradle podnikala kroky vedúce k presadeniu jeho úspechu. Politická strana môže nanajvýš vyslať impulz, ktorý sa odrazí od občana. Práve tu sa nádherne odzrkadľuje potreba komplexnej reformy nielen inštitútu referenda, ale aj celkového volebného systému a jeho transformácia na väčšinový. V tomto volebnom systéme totiž politická strana ako zoskupenie lobistov stráca svoj vplyv a postavenie, a to preto, že ak by politická strana pôsobiaca vo väčšinovom volebnom systéme vyslala impulz na vyhlásenie referenda, nemohol by ju nikto obviniť z akéhokoľvek vytĺkania politického kapitálu a prospechárstva na úkor občana. Väčšinový parlament je totiž obsadzovaný na základe sociologicky prijatej teórie elít silnými osobnosťami z regiónov (resp. jednotlivých volebných obvodov), pričom existuje vysoká pravdepodobnosť, že časť členov takéhoto zákonodarného zboru nebude závislá člensky a politicky od ktorejkoľvek politickej strany (takíto poslanci budú pôsobiť ako nezávislí).
Prvé kroky
Ako momentálne najakútnejším prvým krokom vedúcim k dosiahnutiu vyzdvihnutia referenda na Slovensku sa naskytajú dve možnosti, a to:
- komplexná reforma volebného systému,
- preštylizovanie čl. 98 ods. 2, kde sa doslovne uvádza: „Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky ako zákon,“ na „Návrhy prijaté v referende je Národná rada Slovenskej republiky povinná vyhlásiť ako zákon.“
Totiž ak dôjde k úprave znenia čl. 98 a jeho zosúladeniu s navrhovanou podobou,
nemôže kedykoľvek v budúcnosti ktorýkoľvek „právnik“ spochybniť fakt, že ak sa väčšina občanov na určitej veci uznesie, stáva sa táto na určité obdobie (ústava ustanovuje minimálne 3 roky) nemennou dogmou. Možno predpokladať, že práve takáto úprava ako prvý krok môže predznamenať posilnenie občianskeho sebavedomia, ktoré je nevyhnutné pre plynulý vývoj demokracie na Slovensku.
Podoba pomerného volebného systému, ktorá sa nateraz uplatnila aj na Slovensku, je tiež jednou – zároveň tou najhlavnejšou – z príčin, prečo stále nemožno docieliť spoločnosťou požadovanú kvalitu v oblasti správy vecí verejných, ktoré štátne zriadenie republiky umožňuje držiteľom moci (t. j. občanom) prepožičať ju svojim zástupcom. Kryštalizácia politickej scény, ktorá je nevyhnutná ako predpoklad pre jeho zrušenie, resp. transformovanie, je však na obdobie najbližších rokov v nedohľadne.
autor: Miroslav Ľuba