Nová politická kultúra – rušivý element „modernej politiky“?
Pretrvávajúca eufória zo stále nových „výdobytkov“, ktoré nám prináša integračný proces, akoby zatemnila nespočetné množstvo nedostatkov našej politickej scény. Ak hovoríme o nedostatkoch, máme na mysli predovšetkým neustálenú podobu politickej morálky (resp. politickej kultúry), stále existujúce spory medzi predstaviteľmi zákonodarnej a výkonnej moci, ale i stále veľké množstvo nedokonalých a legislatívne deravých zákonov (čerstvým príkladom je protiústavný zákon o Špeciálnom súde).
Súčasná slovenská spoločnosť nad ich existenciou a de facto neriešením (resp. minimálnym riešením) prejavuje čoraz väčšiu skeptickosť, ktorá sa mimochodom prejavila aj v percentuálnom vyjadrení účasti voličov na referende o účasti Slovenska v EÚ (jedinom platnom v doterajšej histórii) a dozaista sa odzrkadlí i v júnových eurovoľbách. Potrebu vyriešiť ich kompenzuje organizovaním, resp. aktívnou podporou neefektívne pôsobiacich štrajkov slovenských odborových hnutí, ktoré ani zďaleka nedocielia požadované vyriešenie akútnych politicko-spoločenských problémov (nezamestnanosť, nedostatočné financovanie školstva a zdravotníctva, ...).
Naše postupné začleňovanie do štruktúr zjednotenej Európy by malo podľa predstáv viacerých vrcholových politikov, ale i voličov, priniesť radikálnu zmenu v konštituovaní politickej reprezentácie smerom dovnútra štátu. Očakávané zmeny však rozhodne nemožno považovať za jediný spôsob ako významné kultúrno-politické vzťahy a reprezentáciu predovšetkým v ponímaní vzťahu občan verzus štát a jeho vrcholní predstavitelia, dostať na špičkovú úroveň medzinárodne uznávaných vzťahov. Naše začlenenie do spoločnej európskej politickej štruktúry je len vyvrcholením snáh predošlých generácií slovenských politikov (M. Hodža, A. Dubček ...) predstaviť a uviesť Slovensko do rovnoprávne ponímanej spoločnosti slobodných, demokratických a predovšetkým suverenitu a právo uznávajúcich krajín. Rozhodne nemožno povedať, že títo významní predstavitelia nášho politického života vychádzali z tézy, že vyriešenie medzinárodných vzťahov Slovenska automaticky vyrieši aj vnútorné problémy. Riešenie vnútropolitických problémov bude vždy separovanou časťou politického života v každom zo štátov sveta. Prečo potom Slovensko považovať za výnimku?
Takmer každý triezvo uvažujúci občan, ktorý čo i len najmenej rozumie (vlastne nerozumie) žabomyším vojnám, ktoré na našej politickej vnútropolitickej scéne vedú prakticky všetci politickí činitelia – predsedami politických strán začínajúc a prezidentom končiac – vie, že práca každého takéhoto politika sa v konečnom ponímaní výsledkov jeho zákonodarnej iniciatívy dá stručne zhrnúť do jedného termínu „práca v štátnom (ne)záujme“. Je preto nevyhnutné všeobecne, predovšetkým však čo najobjektívnejšie a najnezaujatejšie pomenovať jednotlivé kompromitujúce fakty politickej angažovanosti. Ak však hovoríme o všeobecnom pomenovaní, musíme dodať, že ide o zovšeobecnenie politickej morálky na Slovensku a v jeho pomeroch, pretože v tejto oblasti sa máme od vyspelých demokracií ešte čo učiť.
Podstata pretrvávajúcich nedostatkov politickej kultúry na Slovensku
O hlbokom poddimenzovaní politickej kultúry a morálky na Slovensku sa neustále hovorí už od roku 1989. Pád komunistického režimu, ktorý vplyvom totalitných prvkov vlády na dlhú dobu nielen u nás, ale i v celom bývalom východnom bloku, oslabil silu politickej kultúry, vo všetkých smeroch očakávania spĺňal základné predpoklady pre jej znovuobnovenia. Avšak nedokonalá a počiatočným nadšením sprevádzaná snaha o úplnú likvidáciu tejto premyslenej genocídy na demokraticky zmýšľajúcich občanoch nedocielila vytýčené ciele, ktorých pilierom mala byť nová (minulosťou poučená) morálka a kultúra.
Preferovanie vyslovene mocenských ambícií jednotlivých skupín, ktoré sa pokúšali o uchopenie politickej moci v novokonštituovanom štáte – Českej a Slovenskej federatívnej republike (ČSFR) – bolo viac či menej ovplyvňované predošlou politickou ideológiou. Toto ovplyvňovanie však v správnom ponímaní doteraz platných a preukázateľných faktov musíme naplno rozviť predovšetkým v rovine etickej a spoločenskej. Skutočnosť, že väčšina vtedajších, ale i dnešných politických predstaviteľov vyrastala a dospievala v otrasnom komunizme je len neklamným dôkazom toho, že budovanie novej politickej kultúry bolo (a zrejme i zostane) v oblasti praktickej aplikácie neuskutočniteľné.
Aj neskorší politický vývoj, ktorého vyvrcholením bolo na začiatku deväťdesiatych rokov rozdelenie ČSFR a vytvorenie dvoch samostatných republík, pre históriu len potvrdzuje neuskutočniteľnosť prijatia nového prvku v správaní, konaní a politickej činnosti vedúcich vládnych špičiek, ktoré sa na rozdelení dohodli. V súčasnosti už môžeme viac ako otvorene konštatovať, že nejeden z neúspechov našej (teda slovenskej) politickej reprezentácie doma i v zahraničí bol do značnej miery zapríčinený trvalým nihilizmom, ktorý však bol navonok potieraný základnými princípmi demokratického a predovšetkým v oblasti „výkonu demokracie“ spravodlivého štátu.
Základ politickej kultúry bol teda v teoretickom ponímaní prijatý naplno a dokonale, avšak v rovine praktickej prijatý (aspoň neoficiálne) ani zďaleka nebol. Podstata ešte i dnes voľne pozorovateľných konfliktov a politického vydierania teda jednoznačne spočíva v nenaplnení základných požiadaviek slušnej, demokratickej a uznania vhodnej politickej činnosti, ktorú vykonáva prezident, vláda, parlament, ale i súdna moc a sčasti i samospráva miest a obcí.
Jednou z ďalších príčin, ktoré možno považovať za nežiaduce elementy modernej politickej reprezentácie, je i fakt, že hoci sa oficiálne volení predstavitelia nášho štátu hlásia k otvorenému dialógu s občanmi, neriadia sa jeho pravidlami. Je viac než evidentné, že tento taktický manéver má len akoby zakryť ďalší nežiaduci prvok (element), ktorým je využívanie dôvery voliča k tomu, aby boli uspokojené základné mocenské ambície ktoréhokoľvek z nich.
Všetky menované príčiny, ktoré pôsobia ako rušivý prvok rozvíjajúcej sa slovenskej spoločnosti (mocenská rivalita, etická a myšlienková deformácia, zneužívanie verejne a úprimnej prejavenej dôvery) majú nateraz jedného spoločného menovateľa, ktorým je trvalý strach a neistota v dejinnom vývoji mladej slovenskej politiky po roku 1993. Konkrétne strach zo strany mocenského vplyvu, ktorý (aspoň na základe doteraz známych káuz) je stabilnou zárukou vytvárania si vlastného majetkového zabezpečenia dotknutých verejných činiteľov, samozrejme s ďalekosiahlou perspektívou spokojného a finančne bezproblémového života ich potomkov.
Po zrelom uvážení všetkých skutočností nám nezostane nič iné ako vysloviť, že v pomeroch slovenskej politickej reprezentácie nenastane trvalé uplatňovanie politickej kultúry a morálky dovtedy, kým mocenské snahy jednotlivých predstaviteľov nebudú ohraničené iba vlastným, ale predovšetkým verejným záujmom.