Interupcia
Interrupcia (iné názvy: umelé prerušenie tehotenstva, umelé prerušenie ťarchavosti, umelý potrat, abort, lat. abortus arteficialis) je prerušenie (ukončenie) ťarchavosti chirurgickým zákrokom alebo chemickou látkou.
Na otázku interrupcií neexistuje jednotný morálny a etický názor. Morálne hodnotenie, prípustnosť a zákonné vymedzenie interrupcie predstavuje pre mnohých ľudí etický problém, v niektorých krajinách sú interrupcie zakázané a ich vykonávanie je trestné, kým v iných krajinách sú do určitého časového okamihu legálne a beztrestné. Niektorí ľudia vnímajú interrupciu ako vraždu, zatiaľ čo iní ju považujú za morálne ospravedlniteľnú ako súčasť slobody jednotlivca a práva žien.
Dejiny
Umelé prerušenie resp. ukončenie tehotenstva je jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. Pri skúmaní 350 primitívnych, starobylých spoločností a spoločnosti pred dobou priemyselnej revolúcie dospel antropológ George Devereux k záveru, že „všetko nasvedčuje tomu, že prerušenie tehotenstva je absolútne univerzálny jav a že nie je možné vytvoriť ani len imaginárny spoločenský systém, v ktorom by sa ani jedna žena necítila dohnaná k prerušeniu tehotenstva“.
V primitívnych spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom a preto sa ženy – matky ako zachovateľky života stavali na najvyšší piedestál spoločnosti. Vznikom súkromného vlastníctva sa začína hierarchia meniť, potreba udržať majetok v dedičstve vlastnej pokrvnej línie vyvoláva potrebu kontroly počatia a sexuality žien.
Od roku 1850 pred Kr. máme prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo k regulácií počatia. K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy.
V staroveku sa interrupcie nepokladali za trestné. Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo, napr. Chammu-rabiho zákonník (2250 pred Kr.) osobitne upravoval zodpovednosť človeka, ktorý spôsobil potrat dcéry plnoprávneho občana, závislého a otrokyne.
Sokrates, Platón a Aristoteles uznávali interrupcie ako formu kontroly populácie. Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka kvalifikovanému starovekému gynekológovi Soranovi z Efezu (98-138 pred Kr.), ktorý ako prvý odlíšil antikoncepciu od potratu.
Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu. Vo svojej zbierke spisov Corpus Hippocraticum sám Hippokrates odporúča žene rôzne násilné telesné cvičenia na zbavenie sa, ukončenie neželaného tehotenstva. Je síce pravda, že neodporúčal vtedy známe a používané prostriedky, ale nie z etických a morálnych dôvodov, ale jednoducho preto, že to boli jedy nebezpečné pre život ženy.
Postoj cirkvi
Prístup cirkvi, ktorý formoval prístup spoločnosti k interrupciám, sa vyhranil až v posledných storočiach. Svätý Augustín (4.storočie) tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov. Pápež Inocent III. na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred pohybom plodu (17-20 týždeň).
Tomáš Akvinský (13.storočie) zastával teóriu oduševnenia – animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom, do ženského v osemdesiatom dni života. Tento názor tzv. hylomorfizmus je rozšírený i dnes a hovorí, že pre ľudskú dušu, ktorá je v podstate intelektová, môže existovať len v tele, vybavenom orgánmi na duchovné aktivity človeka. Akvinský vychádzal z Aristotelovo presvedčenia, že plod nemôže mať svoje vlastné záujmy skôr, ako má duševný život. Až od tohto času sa teda plod považoval za človeka a prerušenie tehotenstva do doby oduševnenia bolo všeobecne akceptované v rovine tabuizovanej témy.
Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus V. svojou Immensa Aeterni Dei odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. V roku 1591 však pápež Gregor XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa používala hranica beztrestnosti potratu ako čas, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu. V roku 1869 pápež Pius IX. definitívne zakázal interrupcie tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí.
Nástup liberalizmu
Teoretické predpoklady vzniku predstavy o práve ženy na kontrolu tehotenstva vychádzajú historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcie v 17. storočí v Anglicku. Levellerská myšlienka „vlastníctva vlastnej osoby“ bola jasne spätá s prírodou a tvorila paralelu k myšlienke prirodzeného práva na vlastníctvo tovaru: „Príroda každému jednotlivcovi v prírode dala individuálne vlastníctvo, ktoré nesmie nik narušiť, ani ho oň pripraviť: pretože každý tým, že je sám sebou, vlastní sám seba, pretože inak by nemohol byť sám sebou, a na základe toho si nikto druhý nemôže robiť nárok, že ho oňho samého pripraví, iba ak zjavným násilím a porušením najhlavnejších zákonov prírody a zákonov rovnoprávnosti a spravodlivosti medzi človekom a človekom…“. Táto levellerská teória individualizmu, jedinečnosti indivídua špecificky ovplyvnila podmienky žien: viedla k uzákoneniu puritánskej myšlienky o manželstve ako zmluve, k zákazu biť manželku a k liberalizácii rozvodu. Kontrola nad vlastným telom je základnou súčasťou bytia jednotlivca s jeho potrebami a právami, je to pojem, ktorý je jedným z najväčších odkazov liberálnej politickej tradície.
Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Ezra Heywood, až anarchistický zástanca kontroly pôrodnosti v 70. rokoch 19. storočia tvrdil, že „prirodzené právo ženy na vlastníctvo a moc nad vlastným telom je právo neoddeliteľné od inteligentnej existencie ženy“.
Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte priemyselnej revolúcie. V Sovietskom zväze bola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy jednak ženského hnutia, jednak jej účelom bolo aj zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života. Nástupom stalinizmu a jeho populačnej politiky boli interrupcie v Sovietskom zväze však opäť zakázané ( 1936). Podobne fašistické Nemecko trestalo umelé prerušenie tehotenstva árijskej ženy (od roku 1943 dokonca trestom smrti), kým pre židovské ženy alebo poškodené plody bola praktizovaná eugenická prax.
Prvou západnou krajinou, ktorá legalizovala interrupciu bol Island 1935, o tri roky neskôr Švédsko. Česko-Slovensko začalo s legalizáciou interrupcií v roku 1957, kedy povoľovalo interrupciu zo zdravotných a iných závažných dôvodov, ale len so súhlasom špeciálnej komisie.
V rokoch 1965 až 1985 liberalizovali interrupčné zákony mnohé krajiny sveta. Výnimku v Európe tvoria silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko. Začiatkom roka 2007 schválil portugalský parlament zákon o legalizácii interrupcií do desiateho týždňa tehotenstva na žiadosť ženy v zariadeniach, ktoré sú štátom k tomu autorizované.
Objavením a rozšírením hormonálnej antikoncepčnej tabletky a iných foriem antikoncepcie sa interrupcia prestala považovať za metódu plánovania rodičovstva a ostáva skôr len „núdzovým riešením“.
Druhy interrupcií
Podľa legálnosti (v slovenskej legislatíve)
Legálne
Miniinterupcia (tzv. podtlaková metóda): Podľa výskumov má pre ženu menej škodlivé následky, aspoň po fyziologickej stránke.
U žien, ktoré ešte nerodili sa môže vykonávať do 45 dní od prvého dňa poslednej menštruácie a u žien, ktoré už rodili do 55. dňa.
Je to podtlakové vysávanie maternice pomocou trubice napojenej na vysávací prístroj – vacuum exhauscia. Cez roztiahnuté maternicové hrdlo sa do maternice vsunie plastická trubička s ostrým hrotom. Je pripojená na silnú vývevu, podobnú vysávaču, ale s 29-krát silnejším účinkom. Výveva vysaje embryo do nádoby.
Kyretáž (výškrab dutiny maternice)
Vykonáva sa od 8. do 12. týždňa, kedy je už zárodok veľký na to, aby prešiel hrdlom vysávača (vacuum exhauscia).
Lekár musí rozšíriť maternicové hrdlo kovovými dilatátormi natoľko, aby mohol vsunúť do maternice príslušné nástroje – kyretu a abortové kliešte. Od 12. týždňa tehotenstva je plod už príliš veľký na to, aby prešiel maternicovým hrdlom. To, že lekár zákrok vykonal správne, spozná podľa charakteristického škrabavého zvuku a citu v prstoch pri revízii dutiny maternice a tiež kontrolou ultrazvukovým vyšetrením. Tento zákrok sa robí v celkovej anestéze, žena je v stave narkózy. Práca s kyretou nesie so sebou určité riziká. Kyretáž je takpovediac práca naslepo. Lekár pracuje iba pomocou hmatu, s veľkou opatrnosťou, aby neperforoval silne krvou a žliazkami presiaknutú - až špongióznu stenu maternice. Pri jej poškodení môže dojsť ku krvácaniu do brušnej dutiny, k infekcii, či iným komplikáciám.
Potratová tabletka
Ide o perorálne užitie tabletky, ktorá vyvolá potrat tým, že zablokuje účinok hormónu progesterónu, ktorý je nevyhnutný na udržanie tehotenstva. Môže sa použiť až do 9. týždňa tehotenstva. Metóda je k žene oveľa šetrnejšia, ako iné spôsoby interrupcie. Najznámejšou tabletkou je Mifepriston, ktorý zatiaľ na Slovensku nie je registrovaný, ale používa sa v mnohých západoeurópskych štátoch (napr. v Nemecku, Francúzsku alebo Anglicku).
Nelegálne
Kriminálny potrat je potrat, ktorý si vyvolá žena sama alebo ho vykoná iná neskúsená osoba, príp. lekár bez zákonného oprávnenia. V minulosti si ženy vyvolávali potraty rôznymi manipuláciami : mechanickými spôsobmi, užívaním liekov, hormónov, ba aj takých prípravkov, ktoré zapríčinili otravu krvi. Tento druh potratu môže spôsobiť často okrem trvalej neplodnosti aj smrť ženy. Vykonávatelia sa dopúšťajú trestného činu (aj ženy, ktoré si takýto potrat nechajú urobiť).
Postup pri vykonaní interrupcie na Slovensku
Výkon interrupcie sa riadi podľa Zákona 73/1986 Zb. a príslušnej vyhlášky Ministerstva zdravotníctva.
Začiatkom celého procesu je zistenie, že je žena tehotná. Lekár jej urobí vyšetrenie a potvrdí, že je ťarchavá. V tomto momente má žena dve možnosti: donosiť dieťa alebo požiadať o interrupciu.
Na Slovensku je uzákonená legálna interrupcia do 12. týždňa tehotenstva. Do 8. týždňa sa vykonáva tzv. miniinterrupcia, od 8. – 12. sa vykonáva interrupcia (kyretáž). V 16 – 18. týždni sa môže vykonať odber z plodovej vody – amniocentéza na genetické vyšetrenie plodu. Amniocentéza je indikovaná pri podozrení na genetickú anomáliu (napr. Downovho syndrómu) alebo u rodičiek nad 35 rokov. Pri zistení genetickej chyby je povolená výnimka, interrupcia sa môže vykonať do 24. týždňa.
Ak sa teda tehotenstvo ženy nachádza v povolenom intervale, gynekológ jej dá na vyplnenie „Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“. V nej vyplní osobné údaje, avšak nie dôvod, pre ktorý sa žena rozhodla podstúpiť potrat, ten je anonymný. Svojim podpisom potvrdí, že bola oboznámená s rizikom, vyplývajúcim z tohto zákroku a že bola poučená o antikoncepcii.
Ak je rodičkou maloletá do 15 rokov, lekár jej potrat odporučí zo zdravotných dôvodov a kontaktuje políciu pre zneužívanie maloletej, ak má od 15 do 16 rokov, na interrupciu potrebuje podpis zákonného zástupcu.
„Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“ sa vypĺňa trojmo, dva exempláre pre zdravotnícke potreby a jeden pre štatistický úrad. Za každú interrupciu žena zaplatí ca. 7000 Sk (údaj k roku 2007). Ak ťarchavosť ohrozuje život ženy, za umelé prerušenie tehotenstva sa neplatí. Taktiež ženy po 40. roku neplatia za interrupciu kvôli možným zdravotným komplikáciám v tehotnosti.
V priebehu šiestich mesiacov sa nesmie žena podrobiť viac ako jednej interrupcii.
V určený deň sa ráno žena prihlási v nemocnici, kde je podrobená potrebným vyšetreniam. Samotná interrupcia netrvá dlho, približne 2-5 minút. Vykonáva ju lekár - gynekológ, ktorý má k dispozícii jednu až dve zdravotné sestry, súčasťou tímu je anestéziológ a jeho zdravotná sestra. Žena je počas zákroku v anestéze. Po zákroku žena asi dve hodiny leží v pokoji a ešte v ten deň opúšťa nemocnicu.
Riziko zákroku
Hoci je dnes interrupcia vykonávaná ako štandardný medicínsky zákrok, prináša isté riziko poškodenia a následnej straty fertility najmä u žien, ktoré ešte nerodili. O riziku spojenom so zákrokom je lekár povinný ženu pri konzultácii upozorniť.
Etické postoje k interrupciám
V morálnych názoroch na umelé prerušenie tehotenstva je najčastejší tzv. diferencujúci prístup. Postoj niektorých ľudí sa odvíja od toho, kedy je interrupcia vykonaná: kým v skorom štádiu prevládajú liberálne názory umožňujúce žene slobodu voľby, v neskoršom štádiu sú to postoje konzervatívne, chrániace právo plodu na život. Jedná sa teda o „implicitné rozpoznanie základnej asymetrie v prvom rade nevytvárať nový život a voľbou zahubiť nový život, ktorý už bol stvorený“. V otázke legálnosti interrupcií súťažia dva etické postoje: etika princípov vs. etika konzekvencií. Aj liberálny názor uznáva, že umelé prerušenie tehotenstva je určitý morálny problém, pretože znamená zmarenie vyvíjajúceho sa ľudského života. Napriek tomu je podľa tohto názoru morálne ospravedlniteľné v závažných prípadoch ako je chybný vývoj plodu, ohrozenie zdravia alebo života matky, ako i v prípade, ak by pokračovanie tehotenstva znamenalo pre matku závažný osobný problém. Vychádzajúc z diferencujúceho prístupu, je pre vyslovenie etického stanoviska k umelému prerušeniu tehotenstva dôležité stanovenie hranice morálneho statusu človeka.
Názory na počiatok ľudského života
Problematickosť interrupcií spočíva v tom, že nie je jasné, kedy v priebehu svojho vývoja začína byť človek človekom. Najčastejšie sú spomínané tieto kritériá:
vedomie - podľa niektorých názorov sa človek stáva človekom až s rozvojom individuálneho vedomia
schopnosť vnímať - inou (z časového hľadiska skoršou) hranicou je schopnosť vnímať. Ide vlastne o obrátenú aplikáciu základného kritéria ľudskej smrti (žiadna mozgová aktivita). Podľa zástancov práva na interrupciu u plodu dochádza k potrebnému vývoju mozgu až medzi 20. a 40. týždňom tehotenstva a pred 26. týždňom tehotenstva nie je funkčný[17], kým odporcovia interrupcií uvádzajú, že aktivita mozgu býva zaznamenaná už 54 dní po počatí.
počatie - podľa ďalšieho postoja je ľudský plod človekom od počatia. Jedným z argumentov je fakt, že genetický kód oplodnenej bunky sa odlišuje od genetických kódov oboch rodičov; bunka nie je súčasťou tela ženy. Genetický kód oplodnenej bunky je navyše nepochybne genetickým kódom človeka.
Otázka práva na život a jeho ochrany od počatia
Konzervatívny názor vychádza z toho, že život človeka začína splynutím oboch pohlavných buniek - vajíčka a spermie - a od počiatku ma morálny status človeka a teda právo na ochranu života. Rozhodovanie ženy je možné pred pohlavným stykom, v prípade otehotnenia už musí rešpektovať vzniknutý život a nemá právo ho zahubiť. Pre niektorých zástancov tohto názoru je prípustná interrupcia v prípade ohrozenia života ženy alebo počatia v dôsledku znásilnenia, iní odmietajú aj tieto výnimky. "Vzhľadom na to, že sa ľudský život začína počatím a končí prirodzenou smrťou, ochrana ľudského života trvá od počatia až po prirodzenú smrť."
Otázka osobnej slobody
Rozhodovanie o pokračovaní tehotenstva je pre ženu neoddeliteľne späté s jej osobnou slobodou, súkromím a telesnou integritou. Jedným z argumentov zástancov liberálnej interrupčnej legislatívy je tvrdenie, že štát nemá právo zasahovať do súkromia ženy a rozhodnutie musí byť ponechané na ňu. „Sloboda rozhodovania v otázke interrupcií je súčasťou slobody, ktorú majú ľudia, aby mohli prijímať vlastné náboženské rozhodnutia“.
Právne postoje k interrupciám
Bližšie informácie v hlavnom článku: Interrupcia a právo
Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. V niektorých krajinách je téma legálnej úpravy interrupcií súčasťou politickej agendy a snahy o zmenu daného stavu. Ku krajinám, kde sú interrupcie zakázané a kriminalizované patrí väčšina afrických a arabských krajín, juhovýchodnej Ázie a niektoré krajiny Latinskej Ameriky. Z Európy k nim patria Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko,. Niektoré krajiny povoľujú výnimky v prípade otehotnenia v následku znásilnenia alebo ohrozenia zdravia respektíve života ženy. Ostatné krajiny Európy, severnej Ameriky a niektoré iné štáty umožňujú prerušenie tehotenstva do určitej časovej hranice (spravidla konca prvého trimestra). Dlhší časový úsek býva povolený v prípade poškodenia plodu, genetickej vývojovej poruchy alebo ohrozenia zdravia alebo života ženy.
Pro life / Pro choice
25. apríl 2004, Washington, D.C.: Pro-choice demonštrácia Pochod za životy žien
Z hľadiska ľudskoprávnych a náboženských princípov existujú dva rozličné smery:
Pro-Life (za život): Jeho stúpenci sú presvedčení, že ľudský život vzniká v okamihu počatia a práva ešte nenarodeného dieťaťa je potrebné chrániť, interrupciu považujú za vraždu. Časť stúpencov sa opiera o náboženské východiská, podľa ktorých život je dar od Boha a človek nemá právo ukončiť ho.
Pro-Choice (za možnosť voľby): Hľadá sa kompromis medzi právom plodu a právom ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tehotenstve. Podľa tohto hnutia má dieťa tiež právo narodiť sa ako chcené a milované. Rovnako sa presadzuje právo dvojíc na plánované rodičovstvo – slobodné a zodpovedné rozhodnutie o počte svojich detí a o časovom odstupe medzi nimi. Sexualita sa nezužuje len na reprodukčnú činnosť, ale chápe sa ako hodnota. Mať dieťa je považované za zodpovedné rozhodnutie a preto sa presadzuje myšlienka „od interrupcií k antikoncepcii“.
Zdroj: sk.wikipedia.org/wiki/Umelé prerušenie tehotenstva >>
Interrupcia a právo
Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. V niektorých krajinách je téma legálnej úpravy interrupcií súčasťou politickej agendy a snahy o zmenu daného stavu. "Jednotlivé právne poriadky sa síce na právnom štatúte ľudského plodu nezhodujú, ale až na niekoľko málo výnimiek pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva aj z iných dôvodov než len za účelom ochrany života matky. Aj keď nie je v ústavnom práve európskych štátov (ale aj Kanady a USA) absolútny konsenzus na právnom štatúte nascitura, tento konsenzus sa javí byť aspoň potiaľ, že nasciturus nie je ani prevažnou väčšinou európskych ani severoamerických štátov považovaný za subjekt práva, ktorý disponuje absolútnym subjektívnym právom na život."
Právne postoje k interrupciám
Legálna úprava interrupcií sa odvíja od kompromisu medzi právom na život plodu a právom ženy na súkromie a nediskrimináciu. Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov umožňujú interrupcie žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva. Zo 46 členských štátov Rady Európy 40 dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez obmedzenia spočívajúceho v uvedení dôvodu alebo na základe rozsiahlych terapeutických dôvodov. Iba niekoľko štátov – Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno – ponecháva prísne obmedzenia interrupcie, umožňujúce len úzku škálu terapeutických výnimiek. Rada Európy prijala 16. apríla 2008 na svojom zasadnutí v Štrasburgu rezolúciu "Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii v Európe", ktorá vyzýva členské štáty, aby dekriminalizovali interrupcie. Správa bola prijatá väčšinou hlasov, keď 102 poslancov hlasovalo za, 69 proti a 14 sa zdržalo.
Pracovná skupina k Všeobecnej deklarácii ľudských práv zamietla verziu článku 1, ktorý bol navrhnutý špeciálne s cieľom udeliť plodom právo na život, a tým uznala, že medzinárodné ľudské práva sa začínajú narodením. Článok 1 sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Slová „sa rodia“ boli v tomto článku použité úmyselne, aby odkazovalo na všetky osoby narodené živé.
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodoval o práve na život plodu v niekoľkých prípadoch. Vo všetkých rozhodnutiach stanovil, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. ESĽP nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. V prípade Paton vs. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel snažil zabrániť, aby jeho tehotná manželka podstúpila interrupciu. Odvolal sa pritom na článok 2 Dohovoru o ľudských právach, ktorý zaručuje právo na život a argumentoval, že interrupcia by znamenala v prípade plodu porušenie tohto práva. ESĽP rozhodol, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody. Podľa komisie je „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že ,nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“(Paton v. Spojené kráľovstvo, Sťažnosť č. 8317/78, Európska komisia pre ľudské práva, 13. máj 1980)
V prípade Vo v. Francúzsko (2004) ESĽP rovnako neuznal rozšírenie práva na život aj pre plod. Sťažovateľka sa stala obeťou omylu lekára (pomýlil si ju s inou osobou rovnakého mena), ktorá pre tento omyl potratila plod chceného tehotenstva. Vo svojej sťažnosti požadovala trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití, pretože jeho zákrok porušil právo plodu na život. Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel že „nenarodené dieťa nie je považované za ,osobu‘ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú ,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. ESĽP vyslovil stanovisko, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by znamenali porušenie Dohovoru. (Vo v. Francúzsko, Sťažnosť č. 53924/00, Eur. súd pre ľudské práva, 8. júl 2004)
Vývoj interrupčnej legislatívy
Prvým štátom sveta, ktorý uzákonil umelé potraty, bolo 18.novembra 1920 sovietské Rusko. Potraty vykonávané v masovej miere spôsobili rýchle zníženie demografickej krivky. To viedlo J.V.Stalina k tomu, že v roku 1936 presadil v ZSSR úplný zákaz potratov, ktorý trval až do roku 1955, kedy bola obnovená ich legalizácia. Prvým štátom západnej Európy, ktorý legalizoval interrupcie zo zdravotných dôvodov bol Island. V roku 1938 legalizovala potraty sociálnodemokratická vláda vo Švédsku. Dánsky parlament legalizoval v tom istom roku interrupcie pre záchranu života ženy. Vo Veľkej Británii bol súdne zavedený precedens umožňujúci potraty v prípade psychického alebo fyzického poškodenia ženy. V roku 1953 neboli potraty v Holandsku de facto trestané. V roku 1956 boli legalizované interrupcie v Poľsku, Maďarsku a Bulharsku. O rok neskôr bola prijatá právna norma v danej otázke v Česko-Slovensku, Rumunsku a Číne. zaviedli potraty.V roku 1967 boli legalizované interrupcie vo Veľkej Británii, v roku 1969 v Kanade, v roku 1970 vo Fínsku, v roku 1972 v NDR. Na základe súdneho sporu Roe vs. Wade boli interrupcie uznané za neodporujúce ústave v USA.
Počas sedemdesiatych rokov 20. storočia boli postupne legalizované interrupcie v Rakúsku, Francúzsku, v Južnej Afrike, v NSR, v Izraeli, na Novom Zélande, v Taliansku, Nórsku a Juhoslávii. Zaujímavosťou je, že v tradične liberálnom Holandsku boli interrupcie povolené právnou normou až v roku 1981. Španielsko povolilo potraty zo zdravotných dôvodov a v prípade znásilnenia v roku 1985 a o rok neskôr ich nasledovalo Grécko.
V rokoch 1990-1999 boli v Európe legalizované interrupcie v Belgicku (1990), naopak v roku 1993 postavilo mimo zákon potraty Poľsko. Po roku 2000 Švajčiarsko (2002) sa v národnom referende vyslovilo za legalizáciu potratov, ktorú navrhli vládnuci socialisti a v roku 2007 Portugalsko pod vedením socialistov presadilo legalizáciu potratov. Interrupcie však boli legalizované nielen počas ľavicových vlád, ale tie za obdobia vládnutia stredopravých strán (napr. vo Francúzsku alebo na Novom Zélande).
Vývoj právnej úpravy interrupcií na Slovensku
Základnou právnou normou vzťahujúcou sa k umelému prerušeniu tehotenstva bolo v trestnom zákonníku ustanovenie o trestnoprávnom postihu ženy, ktorá sa interrupcii podrobila. Žena, čo tento zákrok podstúpila, bola trestne stíhaná spolu s tým, kto interrupciu vykonal.
Po vzniku česko-slovenského štátu ostal v platnosti v českých krajinách rakúsky právny poriadok, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi uhorský. Právny postih za prerušenie tehotenstva bol potom rôzny. V rakúskom trestnom zákonníku sa uvádzalo: "Žena, kteráž úmyslně cokoliv podnikne, co příčinou jest vyhnání plodu jejího, anebo co způsobí jí porod takový, že dítě na svět mrtvé přijde, dopustí se zločinu." Súdne rozhodnutia vychádzali z názoru, že "způsobilým předmětem zločinu jest plod v každém stadiu vývoje až do okamžiku porodu."
Trestným bol i pokus o interrupciu a § 145 stanovoval trest žalára od šesť mesiacov do jedného roka. Uskutočnená interrupcia sa trestala ťažkým žalárom od jedného až do piatich rokov. Trestný postih sa vzťahoval aj na otca, ktorý sa na interrupcii podieľal, a mohol byť odsúdený v takom istom rozsahu, ale zostreným trestom.
Právna úprava postihujúca interrupciu na Slovensku bola obsiahnutá v uhorskom trestnom zákonníku. Podľa neho "tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí, alebo to dá vykonať niekym iným buď potrestaná, ide-li o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov. Rovnaký trest stihne toho, kto spácha tento zločin so zvolením tehotnej ženy; ak sa ho dopustil však zo zištnosti, buď potrestaný žalárom do päť rokov". Toto ustanovenie bolo zmenené počas slovenského štátu, keď sa zvýšila trestná sadzba pri tehotenstve mimo manželstva žalárom do troch, inak do piatich rokov. Pre toho, kto interrupciu vykonal so zvolením tehotnej ženy, bol stanovený trest do desať rokov a ten, kto interrupciu urobil zo zištnosti, mohol byť potrestaný od dvoch do desať rokov.
V roku 1950 bol prijatý nový trestný zákon, ktorý za usmrtenie ľudského plodu stanovoval takéto tresty: tehotná žena, ktorá úmyselne usmrtí svoj plod alebo niekoho iného o usmrtenie svojho plodu požiada, alebo mu to dovolí, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok. Ďalej kto so súhlasom tehotnej ženy úmyselne usmrtí jej plod, alebo kto tehotnú ženu zvedie k činu uvedenému v odseku 1, alebo jej k takému činu pomáha, potresce sa odňatím slobody na jeden až päť rokov. Odňatím slobody na tri až desať rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 2 pre zárobok. Veľkým pokrokom oproti predchádzajúcej právnej úprave bolo už povolenie interrupcie za stanovených podmienok. Patrilo k nim ohrozenie života ženy a výskyt dedičnej poruchy.
Prelomovým rokom bolo prijatie zákona č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (UPT). Stanovil beztrestnosť ženy, ktorá si tehotnosť sama umelo prerušila, alebo o to niekoho požiadala, alebo mu to dovolila. V tom čase bolo právoplatne odsúdených za prerušenie tehotenstva asi 1 000 osôb. K zákonu boli postupne vydané vykonávacie predpisy.
Prvým bola vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá uvádzala i zoznam indikácií, na základe ktorých mohla byť interrupcia vykonaná. Bol medzi nimi uvedený i vek ženy do 16 rokov, ak bolo tehotenstvo zistené do troch mesiacov, a po 45. roku ženy. V § 5 vyhlášky sa stanovovali náklady za interrupciu od 200 do 500 Kčs.
Ďalšou vyhláškou sa konkretizoval počet detí, pri ktorých sa interrupcia povoľovala, z "viacej" na najmenej tri. Súčasne sa zrušilo platenie za zákrok.
V roku 1962 bolo vydané vládne nariadenie, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával zákon o UPT. Boli stanovené jeho podmienky. Zdravotné dôvody stanovilo ministerstvo zdravotníctva. Boli nimi najmä: pokročilý vek ženy, najmenej tri žijúce deti, strata manžela alebo jeho invalidita, rozvrat rodiny, ohrozenie životnej úrovne v prípadoch, keď hospodárska zodpovednosť za výživu rodiny alebo dieťaťa spočíva prevažne na žene, obťažná situácia vzniknutá otehotnením u nevydatej ženy, okolnosť, ktorá nasvedčuje, že k otehotneniu došlo znásilnením alebo iným trestným činom. Vykonávacie predpisy zákona sa postupne dopĺňali o spresňujúce podmienky výkonu interrupcie.
Ďalším prelomovým rokom bol rok 1986, keď SNR prijala zákon č. 73 Zb. o UPT. Dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu, uviedla spravodajkyňa v ČNR. Konštatovala, že snaha ľudí určovať a regulovať počet svojich detí je neoddeliteľnou súčasťou modernej civilizácie. Uviedla: "Organizace spojených národů tuto skutečnost akceptovala a prohlásila právo na plánované rodičovství za jedno ze základních lidských práv."
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z 8. decembra 1979 dohodnutý v New Yorku podpísalo Česko-Slovensko v roku 1980. Platnosť nadobudol v marci 1982. Podľa neho štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie, s cieľom zabezpečiť na základe rovnoprávnosti mužov a žien prístup k zdravotníckym službám vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny
S takouto úpravou zákona sa stotožnil aj Ústavný súd SR, ktorý na svojom pojednávaní 4.decembra 2007 odmietol návrh skupiny poslancov pod vedením KDH, ktorý napádal ústavnosť zákona. Podľa skupiny poslancov je v ústave zakotvené právo na život a interrupčný zákon to porušuje. Súd sa stotožnil s nálezmi ESĽP a vyslovil, že napriek možnosti legálneho prerušenia tehotenstva do 12. týždňa na žiadosť ženy je život dostatočne chránený a teda zákon č. 73 Zb. je v súlade s ústavou SR.
Právna úprava interrupcií v USA
V Spojených štátoch sa otázka potratov vyvíja právne od rozhodnutia Najvyššieho súdu v jednom z najznámejších sporov v histórií Roe vs. Wade (1973). Rozhodnutie, prijaté pomerom hlasov 7:2 v januári 1973, ktoré zahrnulo interrupcie do výkladu práva na súkromie, bolo odvodené na základe Dodatku č. 14 Ústavy USA. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd USA vyhlásil za protiústavné ustanovenie zákona, ktorým sa v Texase znemožňovalo dosiahnutie potratu. Daný spor bol rozhodnutý na základe odvodeného práva na súkromie, ktoré bolo stanovené súdnym sporom Skinner vs. Oklahoma (1942), keď súd uznal, že s plodením sú spojené základné práva, na ktoré sa nevzťahuje vládna jurisdikcia, pokiaľ ju k tomu nenúti ohrozenie verejnej bezpečnosti, toto rozhodnutie predchádzalo obhajobe ústavného práva na súkromie. V neskoršom spore Griswold vs. Connecticut (1965) Najvyšší súd rozhodol, že ústava implicitne chráni právo na osobné súkromie, ale samotní sudcovia sa nezhodli na tom, kde je táto výsada presne obsiahnutá. (Prípad sa týkal zákona, ktorý zakazoval ochranné prostriedky proti počatiu
Právo na súkromie teda vychádza z precedensov a nie priamo z Ústavy USA. Samotný spor Roe vs. Wade nevychádzal priamo z práv zaručených v Bill of Rights, ale bol nepriamo implikovaný a vychádzal z precedensov. Kritici daného rozhodnutia tiež argumentujú, že spor bol čisto teoretický a súd sa s ním nemal zaoberať, nakoľko sťažovateľka Jana Roe porodila a poskytla dieťa na adopciu predtým, ako sa spor dostal pred Najvyšší súd.
Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu v spore Roe vs. Wade boli určené základné pravidlá pre vstupovanie štátu do súkromia občianok USA vo veci interrupcií. Na základe týchto pravidiel: „1. počas prvého trimestra tehotenstva je úplne vylúčené zasahovanie štátu do súkromia ženy, vrátane jej práva rozhodnúť o svojom tehotenstve, 2. počas druhého trimestra tehotenstva zasahovanie štátu pomocou právnej úpravy do súkromia ženy je možné v záujme rozumnej ochrany zdravia ženy, ale nie v záujme počatého plodu, 3. počas tretieho trimestra tehotenstva štát môže svojim zákonodarstvom možnosť interrupcie prípadne aj vylúčiť v záujme ochrany potenciálneho života plodu s výnimkou prípadov, keď je interrupcia nevyhnutná na záchranu života alebo zdravia ženy
Aj keď sporom Roe vs. Wade boli potraty zahrnuté pod výklad práva na súkromie, ďalšie rozhodnutia U.S. Supreme Court boli čiastočne reštriktívne. Mnohé ďalšie judikáty obmedzovali uplatňovanie potratov. V spore Webster vs. Reproductive Health Services (1989) Najvyšší súd rozhodol, že zákon štátu Missouri, ktorý zakázal štátnym zamestnancom vykonávať potraty v nemocniciach platených z daní občanov, nie je protiústavný. Konkrétny štát únie teda môže zakázať financovanie potratov z peňazí daňových poplatníkov.
Modelovým príkladom obmedzovania potratov sa stal spor Planned Parenthood of Southeastern Pennsylvania et. al. vs. Robert P. Casey et. al. (1992), keď bola napadnutá ústavnosť piatich ustanovení zákona štátu Pennsylvánia o kontrole potratov z roku 1982. Napadnuté boli paragrafy, ktoré vyžadovali, aby žena žiadajúca o potrat udelila informovaný súhlas najmenej 24 hodín pred samotným zákrokom; splnomocnenie jedného z rodičov maloletej žiadateľky; nariadenie, že okrem výnimiek v zákone musí vydatá žena podpísať vyhlásenie, ktoré potvrdzuje, že o veci potratu informovala manžela, paragraf, ktorý definoval stav „medicínskej núdze“ a paragrafy obmedzujúce potratové kliniky. Najvyšší súd rozhodol, že uvedený zákon nie je v rozpore s ústavou, zároveň však potvrdil samotné právo na potrat podľa sporu Roe vs. Wade.
Konzekvencie zákazu a otázka zdravia žien
Pre zástancov "slobody voľby" je otázka prístupu k interrupcii dôležitá z hľadiska zdravia žien. Zákaz umelého prerušenia tehotenstva podľa nich často vedie k nelegálne vykonávaným, zdravie a život ohrozujúcim zákrokom. Nedostupnosť antikoncepčných prostriedkov má za následok len v rozvojová krajinách vyše 60 miliónov neželaných tehotenstiev, z ktorých 20 miliónov končí interrupciou vykonanou v nebezpečných podmienkach. Interrupcie v krajinách s reštriktívnymi zákonmi tvoria vo svetovom meradle až tretinu všetkých zákrokov a sú hlavnou príčinou úmrtí približne 80 000 žien ročne. Ďalších približne 800 000 žien podstúpi po takýchto interrupciách nemocničné vyšetrenie s chronickými zdravotnými problémami.
Írska republika je najznámejší príklad krajiny s výraznou antiinterrupčnou politikou. (Podobné zákony má z Európy napríklad aj San Maríno a Andorra.) Tento štát bol predmetom niekoľkých súdnych sporov, ktoré sa týkali nielen samotnej antipotratovej politiky, ale aj slobody slova, keďže štát zakazoval informovať o interrupčných klinikách mimo územia republiky. Príkladom môže byť spor Open Door and Dublin Well Woman vs. Írsko (1992), keď Európsky súd zistil porušenie článku 10, keďže sťažovateľom bolo zakázané podávať informácie tehotným ženám o možnostiach umelého prerušenia tehotenstva v zahraničí.
V samotnej írskej ústave je zakotvená ochrana nenarodených detí (čl. 40, ods. 3 bod 3 dodatku: „Štát potvrdzuje právo na život nenarodeného a, s primeraným prihliadnutím na rovnaké právo na život matky, zaručuje vo svojich zákonoch rešpektovať, a pokiaľ to bude uskutočniteľné, svojimi zákonmi chrániť a brániť toto právo.“) a o otázke legalizácie potratov sa dokonca v roku 1992 konalo referendum, kde voliči rozhodli o možnosti vycestovania z Írska za účelom podrobenia sa potratu a o možnosti dostupnosti informácií o potratových službách. Zároveň však zamietli právo na potrat v Írsku.
Spúšťacím mechanizmom referenda bol spor Attorney General vs. X. (1992). Štrnásťročné dievča otehotnelo pri znásilnení. Jej rodičia chceli s ňou vycestovať do Veľkej Británie, aby sa podrobila interrupcií. O zámere sa dozvedel generálny prokurátor, ktorý podal žalobu na High Court, ktorou si vymohol zákaz vycestovania tehotnej na základe dodatku ústavy, ktorý ho zaväzuje brániť práva nenarodeného dieťaťa. Rodičia proti tomuto rozhodnutiu namietali, že ústava zaručuje právo na život aj ich dcére, a že toto právo je vážne narušené, pretože sa viackrát vyjadrila, že spácha samovraždu, ak nedosiahne interrupciu.
High Court zaujal najreštriktívnejší postoj, keď vyslovil, že aj vtedy, keď je takmer isté, že tehotná žena zomrie, ak sa potrat nevykoná, právo plodu na život prevláda nad jej právom na život. Na základe rozhorčenia, ktoré uvedený verdikt vyvolal už týždeň potom Najvyšší súd zrušil rozhodnutie High Court. Ďalšie obštrukcie viedli až k vypísaniu referenda, ktoré definitívne rozhodlo o možnosti vycestovať z dôvodu potratu (najčastejšie do Veľkej Británie.